Monarchia.sk

„Všetky štáty sú monarchiami, mnohé s bábkovými divadlami“

Ako naši prapredkovia žili v skupinách, kde vládla hierarchia, nie je tomu inak ani v súčasnosti a nebude inak ani v budúcnosti. Nástupom konštitucionalizmu, teda zavádzaním písaných pravidiel, sa začala epocha vytvárania hmly nad prirodzeným mocenským usporiadaním o to viac, ak pravidlá určujú ľudia s owenovým syndromom. Vytvorená neprehľadnosť vzťahov vedie až úplnému ukrytiu mocenskej elity pred zrakom verejnosti. Vládne sa výlučne poťahovaním nitiek: intrigami a ekonomickým vplyvom. Takto vytvorené bábkové divadlo nemá prirodzené sociálno-ekonomické brzdy, brániace zhubnému vývoju ľudskej spoločnosti. Dôsledky takého nastavenia sú pre človeka i planétu zničujúce (bezmedzný rast s preľudňovaním, drancovanie prírodných zdrojov, globalizácia s extrémnou špecializáciou a deľbou práce, bujnenie dopravy, otrokárstvo). Človek si sám pre seba vytvoril relatívny ekonomický blahobyt, za ktorý platí svojou ekonomickou závislosťou a stratou pocitu skutočného vlastníctva – toho vlastníctva, ktoré dáva životné istoty, nezávislosť, slobodu, perspektívu, radosť, napĺňanie života – všetko nenahraditeľné veci, bez ktorých život nemôže byť plnohodnotný.

Pri pohľade do histórie je zrejmé, že bez ohľadu na pomenovanie a organizovanie štátneho útvaru, vždy vládne úzka skupina bohatých vplyvných ľudí – oligarchia. Vzájomným súperením sa v každom spoločenstve – aj v skupine najvplyvnejších – vytvorí hierarchia s jediným človekom mocensky presahujúceho všetkých ostatných. Z toho dôvodu presnejším pomenovanie pre oligarchiu je monarchia – jedinovláda (moc jedinej osoby), ktorá svoj mocenský vplyv presadzuje buď priamo oficiálne, alebo neoficiálne prostredníctvom bábkového divadla; inak povedané: pod strechou konštitucionalizmu pomocou bábok, ktorými sú politici, tiež aj panovníci, vodcovia, diktátori a pod., ktorí stratili reálnu moc alebo stali sa vydierateľnými alebo inak ovládateľnými. Je nesprávne význam slova „monarchia“ vzťahovať na súčasnú „oficiálnu“ V. Britániu, v ktorej Windsorovci už dávno nevládnu. Táto „panovnícka“ rodina je iba ponechávaná, aby plnila funkciu múzea so živými figurínami. Skutočný panovník V. Británie sa na verejnosti neukazuje – je anonymný. Pomenovanie pre V. Britániu a iné symbolické „monarchie“ má znieť: Monarchia s bábkovým divadlom a múzeom.

Inými slovami:

Bez ohľadu na pomenovanie a organizovanie určitého ohraničeného spoločenstva, napríklad štátu, vždy jeden človek pomocou svojej autority alebo aj výlučne zákulisnými trikmi, napr. vydieraním, podplácaním, klamaním, získavaním si lojálnych, pre svoj mocenský postup dôležitých spolupracovníkov, napríklad verejných činiteľov, osobností kultúry, zástupcov médií, nájomných zabijakov, žoldnierov, prísahou zaviazaných bojovníkov, právnikov atď., dosiahne určujúci ekonomický vplyv.

Ešte inak:

Film Duel, natočený v roku 1971 (réžia: Steven Spielberg) umeleckou formou vyjadruje, že zákony džungle platia, len ich netreba prehliadať. Voľby nelikvidujú prirodzenú mocenskú hierarchiu. Tá súvisí s ekonomickou mocou, a tá zase s vlastníctvom. Pokus o likvidáciu vlastníctva sa realizoval, a skončil neúspešne. Rovnosť dosiahnutá nebola. Zákon vzácnosti platiť neprestal. Rodičom vždy bude vzácnejšie vlastné dieťa než cudzie. Vlastníctvo a dedenie budú existovať navzdory snahám kohokoľvek.

Prvá časť výroku: „Všetky štáty sú monarchiami“, znamená, že štátna moc sa vždy zoraďuje hierarchicky s niekým na vrchole pyramídy moci, bez ohľadu na pomenovanie štátneho zriadenia. Všade v prírode, u ľudí i zvierat prebieha interakcia, ktorá vytvára hierarchiu od slabšieho k silnejšiemu. Ide o prirodzenú zákonitosť. U ľudí je táto zákonitosť najlepšie pozorovateľná pri organizovanom zločine alebo u väzňov vo väzenských celách a podobných uzavretých komunitách. V ľudskej „vlčej svorke" platí živočíšne právo fyzicky silnejšieho viac vtedy, ak ju tvoria primitívni zločinci. Vtedy o tom, kto sa postaví na čelo „svorky“ rozhoduje autorita s fyzickou silou podobne, ako je tomu u vlkov. Naopak, čím je „svorka“ tvorená viac ľuďmi, než divou zverou, tým viac o vodcovi rozhodujú princípy vlastné iba ľuďom. To jest rešpektovanie vlastníckeho a dedičského práva – nefyzickej sily.
Mocenská organizácia, hoci zločinecká, sa môže vyvinúť v silu, schopnú ovládať nie iba jeden, ale celé skupiny štátov. Keď vládne skryto spoza kulisy pomocou nastrčených figurín, vtedy má štát vytvorené dve mocenské štruktúry: oficiálnu a skutočnú. Oficiálna je prezentovaná spôsobom, aby divadlo s dejstvom imponovalo väčšinovému publiku. Druhá (neoficiálna) je organizáciou, ktorú možno prirovnať k firme s majiteľom a zamestnancami; alebo mafii s capo di tutti capi a podriadenými členmi; a tiež aj k absolútnej monarchii s panovníkom a podriadenou šľachtou. Na zatriedení ani pomenovaní nezáleží. Je dôležité si uvedomiť, že taká mocenská štruktúra je dôsledkom prirodzeného organizovania spoločnosti, z čoho vyplýva, že existuje všade, kde najvyšší oficiálny predstaviteľ moci nedisponuje určujúcim ekonomickým vplyvom – nemá v rukách skutočné mocenské páky, ktorými sú cukor s bičom. Cisternový ťahač po arizonskej púšti šoféruje niekto iný (vyjadrené symbolikou filmu Duel). O tom je druhá časť vety: „mnohé s bábkovými divadlami“. K vytvoreniu bábkového divadla je využívaná náchylnosť ľudí snívať a uveriť, že človek dokáže vymyslieť také spoločenské pravidlá, podľa ktorých uplatňovanie moci bude spravodlivé: právo silnejšieho už platiť nebude. Podobné snahy vedú k likvidácii vlastníckeho, tým aj dedičského práva, avšak právo silnejšieho nemožno zlikvidovať ani eliminovať, len ovplyvniť, aký druh sily bude mať výhodu. Čím väčšie sú snahy o navodenie „ideálneho“ mocenského poriadku, tým viac sa likviduje to, čo sa násilným spôsobom likvidovať dá, to jest vlastníctvo s dedičským právom. Ale zároveň tým viac sa do popredia dostáva právo silnejšieho pre novovytvorené prostredie – napríklad silnejšieho v manipulácii s verejnou mienkou pred voľbami, alebo silnejšieho pre nelegálny, nečestný spôsob nadobúdania majetku, ekonomickej sily, skrátka: silnejšieho v čomkoľvek pre prežitie a rozmnoženie sa v danom prostredí – .

Pokoriť prirodzené sociálnoekonomické a mocenské zákonitosti je nemožné rovnako, ako je nemožné toto vysvetliť niektorým ľuďom, ktorých logika je iná. Napríklad takáto:

Logika súčasnosti: „Ľud je nositeľ zvrchovanej moci, ale rozhodovať o výške daní má zakázané“

Ak by sme prirovnali štát k akciovej spoločnosti s voličmi v úlohe akcionárov, tak podľa tohto by valné zhromaždenie takej akciovky bolo síce najvyšším orgánom, ale o vyplácaní zisku rozhodovať nemohlo. Vlastníkom ste – aj nie ste. Proste „logika“(!)
Že ľud nesmie rozhodovať o výške daní, má svoj racionálny dôvod, z čoho vyplýva prostý záver, že ani teoreticky vládu ľudu (zvrchovanosť ľudovej moci) dosiahnuť nemožno. Vieme si domyslieť, keby kupujúci mali právo navrhovať ceny v obchodoch, a predavači museli ponuky akceptovať, svoj tovar predávať hoci aj so stratou.

Načo platiť viac, keď možno platiť menej (!)

Sú to veci, ktoré sú dané. Nemožno ich obísť len preto, že si to niekto tak vo svojich predstavách želá. Telo má jednu hlavu, chromozómy X alebo Y, vždy radšej budeme platiť menej než viac ... . Samozrejme dá sa napísať zákon hoci aj ústavný, podľa ktorého predavači budú povinní akceptovať ceny, ktoré im kupujúci navrhnú. Všetko sa napísať dá. Ibaže skutočnosť má svoje vlastné, nepísané zákony.

Keď už bolo spomenuté to prirovnanie štátu k akciovej spoločnosti, tak iný príklad:
Na valnom zhromaždení, kde každý akcionár má jeden hlas, je prítomných 49 percent ľudí a 51 percent robotov, ktorí vyzerajú presne ako ľudia. Všetkých robotov ovláda diaľkovým ovládačom jeden človek. Ľudia na valnom zhromaždení si myslia, že rozhoduje väčšina „ľudí“. Ale iba ten jeden človek v rukách s diaľkovým ovládačom vie, aká je pravda. Všetci ostatní sú podvádzaní.

Kto podvádza, nemôže byť priateľ (!)

O pomyselnom „diaľkovom ovládači“ viac TU.

« späť